Posledné, desiate Cestovanie v spomienkach v tomto kalendárnom roku nám pripravila pani Blažena Papánková. V prvej časti nám porozprávala o Cookových ostrovoch, kde si po 5 týždňovom pobyte na Novom Zélande išli oddýchnuť.
Na Cookových ostrovoch sa ľudia zdravia tradičným maorským pozdravom Kia Orana. Tento pozdrav znamená oveľa viac ako len „ahoj“ alebo „dobrý deň“. Doslova sa prekladá ako „nech žiješ dlhý a naplnený život“ a vyjadruje ducha a pohostinnosť miestnych obyvateľov. Okrem pozdravu ich privítal aj hráč na ukulele a každému dali kvetinový veniec.
Prvý európsky kontakt s Cookovými ostrovmi sa uskutočnil v roku 1595, kedy Španiel Álvaro de Mendaña de Neira pristál na severnom ostrove Pukapuka. Ostrovy v roku 1888 Anglicko „vzalo pod ochranu“ a v roku 1900 anektovalo. Politicky sú odvtedy samosprávnym územím Nového Zélandu, ktorý má na starosti obranu a zahraničnú politiku.
Cookove ostrovy v Južnom Pacifiku sú známe krásnymi bielymi pieskovými plážami bez davov turistov. V hojdacej sieti je možné pozorovať azúrové vlny alebo vstúpiť do džungle a prežiť dobrodružstvo, obdivovať krištáľovo čisté lagúny a obrie morské korytnačky, tropické rybky či krásne korálové útesy.
Podnebie na Cookovych ostrovoch je tropické s priemernými teplotami okolo 28 °C, ktoré je typické pre túto oblasť Tichého oceána.
Centrom krajiny je ostrov Rarotonga. Všetky ostrovy sa pýšia niekoľko slabičnými maorskými menami a tropickou scenériou, no Rarotonga je nesporne najkrajší zo všetkých. Pod sopkou v strede ostrova sa nachádza zelený raj s rozlohou 67 kilometrov štvorcových obklopený plytkou lagúnou a azúrovo modrým morom. Biele piesočnaté pláže priťahujú každý rok tisíce turistov chtivých vyskúšať potápanie pri koraloch, šnorchlovanie v priezračnej vode, vyhliadkové lety, jazdu na koňoch, alebo len tak sa prechádzať pri scénickom západe slnka. Ostrov Rarotonga pripomína návštevníkom raj. Sladká vôňa kvetín, ktorými sú Cookove ostrovy zasypané, sa mieša so slanou vôňou mora a bežný život sa pohybuje v pomalom príjemnom tempe. Návštevníci sú prekvapení pohostinnosťou a usmievavosťou miestneho obyvateľstva. Mestá sú čisté a bezpečné, pokojne môžete jesť ovocie, ktoré si odtrhnete zo stromu alebo sa napiť vody z potoka. Neexistuje žiadne tabu, až na jeden miestny zákon – budovy nesmú byť postavené vyššie ako kokosová palma.
V druhej časti nás pani Papáková zoznámila so 7. divom sveta, ktorým sú najvyššie vodopády na svete, Viktóriine vodopády. Šírka vodopádu je 1 800 m. Voda padá dole z útesu vysokého 120 m do úzkeho a hlbokého kaňonu v čadiči. Ich africké meno Mosu-oa-tun-ya znamená „dym, ktorý hrmí„. Rozkladajú sa na rozhraní púšte Kalahari a východoafrickej vysočiny. Prietoky v priebehu roku silne kolíšu. Priemerný prietok je 1 400 m³/s.
Viktóriine vodopády, jedny z najväčších vodopádov planéty, sa nachádzajú v južnej Afrike na rieke Zambezi, približne 8 km od mesta Livingstone na hraniciach medzi Zambiou a Zimbabwe.Pre svoju jedinečnosť boli Viktóriine vodopády v roku 1989 zapísané na zoznam prírodného dedičstva UNESCO. Boli objavené 16. novembra 1855 škótskym cestovateľom Davidom Livingstonom, ktorý ich pomenoval na počesť vtedajšej britskej panovníčky, kráľovnej Viktórie. Sú súčasťou rovnomenného národného parku. Ich prvú mapu vytvoril český cestovateľ Emil Holub, ktorý je aj autorom prvej samostatnej publikácie o nich.
So zážitkami o krásach Viktóriinych vodopádov sa podelili aj ďalší seniori, pani Berová s pán Molnár, ktorí tieto miesta tiež navštívili. Počas svojho pobytu využili rôzne atrakcie, let helikoptérou nad vodopádmi, rafting, kŕmenie slonov a stretnutie s ďalšou faunu a flórou okolia.
